martinsvatko

Konšpirátori a šíritelia dezinformácií, propagandy či nenávisti, tí súkromní aj tí inštitucionalizovaní, sa dokonalí nenarodili. K metódam, ktoré majú dnes takú vysokú úspešnosť, sa dopracovali postupne, systémom pokus – omyl. Aj dnes na internete vidím moria chabých pokusov, ktoré navždy upadnú do zabudnutia. Zároveň už ale existuje celkom vypracované a časom overené know-how, ktorého by sa mal držať každý ašpirujúci influencer. Pokiaľ sa teda ašpirant orientuje na veľký trh konšpirácií, kontroverzií a bombastičnosti, musí pochopiť, že základom úspechu na tomto trhu sú emócie.

Lenže to sa jednoducho hovorí, ale už ťažšie realizuje. Pozrite si videjko od Českej televízie z čerstvého prípadu v ČR (prekliknite sa na 20. minútu). Sú tam chalani – amatéri, ktorí boli nedávno odsúdení pre šírenie rasovej neznášanlivosti (alebo také niečo) a toto videjko v čase 20:10 ukazuje jeden z ich pokusov. Tento príklad som vybral, pretože nádherne demonštruje pascu, do ktorej sa už chytil aj nejeden začínajúci influencer (na Slovensku najmä niektorí Kotlebovci).

Na jednej strane potrebujete emóciám dodať autentickosť, čo samo o sebe nie je jednoduché. Skúste sa postaviť pred zrkadlo a len tak na povel, lusknutím prsta v sebe okamžite vygenerovať nepríčetný hnev. Profesionálni herci by vedeli rozprávať, aké je to ťažké. No a títo chalani nestoja pred zrkadlom, ale pred kamerou, ktorú majú možno 10cm od ksichtu, točia to už ktovie na koľký pokus, a zakaždým musia vyzerať autenticky nahnevaní a vyhecovaní, a to ešte dostatočne na to, aby na internete zaujali (nezabúdajme, že konkurencia je už dnes obrovská, a každý sa preteká, kto bude ešte nahnevanejší, ešte údernejší, ešte bombastickejší).

Lenže tu práve prichádza pasca, do ktorej sa chytil už nejeden amatér. Ten tlak, ktorému čelíte, aby ste zaujali a na seba zarobili, vás niekedy donúti urobiť a povedať veci, ktoré už nie sú tak celkom legálne. Pokiaľ navyše ani nemáte právne povedomie, alebo právnika, tak sa veľmi ľahko stane, že sa ocitnete na súde, ako sa to stalo týmto chalanom.

No a tak sa stáva, že na súdoch končia v podstate smiešni a neškodní amatéri, ktorí si chceli zarobiť pár drobných (aj keď sa dá predpokladať, že chalan na súde tú sumu o niečo podhodnotil). Zato profesionáli, často s inštitucionálnou podporou tajných služieb, alebo cudzích mocností a s armádou právnikov, marketingových špecialistov, psychológov, zvukových technikov, aranžérov a režisérov, si beztrestne pobehujú po slobode. Tupé Kotleby nechajme stranou, aj keď aj oni sa svojimi (mnohými) omylmi pomaly učia. Ale koľkokrát hranicu legality prekročil vo svojich plamenných prejavoch taký Fico? Ani raz, samozrejme. Každý jeden prejav musí byť poctivo zrežírovaný, zdramatizovaný, právne zanalyzovaný a veľakrát nanečisto odskúšaný, inak spravíte chybu.

Tým samozrejme nijako nenaznačujem, že taký Fico, Blaha, Harabin alebo ktorýkoľvek profesionál tie videá točia, aby si na seba zarobili cez monetizáciu likov a zhliadnutí na sociálnych sieťach. Nie, kvôli takej smiešnej almužne to politici naozaj nerobia. Oni si to nechajú zaplatiť inak. Ako konkrétne, to je téma na celú samostatnú knihu, pretože ekonomika pozadia politických strán je veľmi zložitá problematika, ktorú navyše už dávno omnoho lepšie a podrobnejšie opísali ľudia povolanejší (beletristicky na Slovensku napríklad Gustáv Murín). Tak teda len veľmi zjednodušene a z rýchlika.

Pokiaľ založíte stranu a nie ste zrovna multimilionár, potrebujete získať nejaké sponzorské dary na kampaň a na bežné fungovanie strany. Oficiálne by ste to mali akože získať z členských príspevkov, alebo z pôžičiek, ale reálne to samozrejme nezískate z tejto almužny, ale z aukcie miest na kandidátke. Skúsme to otočiť. Predstavte si, že ste nie až tak bohatý podnikateľ, takže si dokážete kúpiť miesto iba v jednej malej alebo novej strane. To je vlastne také hľadanie zlatej ryby, pretože malých a nových strán je veľa a vy teda vsadíte na stranu, ktorá má podľa vás potenciál zázračne zažiariť a dostať sa aspoň do parlamentu, ideálne do vlády. Iste, pokiaľ ste oligarcha národnej úrovne, tak si do nákupného košíka vložíte rovno všetky strany (aspoň všetky, ktoré vás niekam nepošlú).

Ďalej budete potrebovať biele koníky, ktoré si zapíšete na tú kandidátku. Čím vyššie sponzorské, tým viac miest a tým vyššie miesta na kandidátke. Všetky miesta vám asi nedajú, pretože aj oni potrebujú diverzifikovať, aby ste im tú stranu náhodou príliš neovládli. Ďalej si to potrebujete nejako ošetriť. Niekedy sa uzavrie normálna zmluva. Samozrejme nie priamo, nemôžete do zmluvy napísať, že ste si kúpili post námestníka ministra, viceprezidenta krajského riaditeľstva PZ alebo miesta v dozorných radách štátnych podnikov. To sa robí nepriamo, cez nehnuteľnosti, hnuteľnosti, obchodné podiely, majetkové práva, atď. Prípadne ako kupec už disponujete nejakou pákou, povedzme videjkom dokazujúcim homosexuálnu orientáciu predsedu strany, no tak za ním prídete a poviete mu „Šéfe, ja som férový človek, viem že každá stolička niečo stojí, takže ja ti dám toľko a toľko, ale ak ma oj…š, tak celé Slovensko uvidí to video.“

Pokiaľ sa bavíme o zabehnutých stranách, ktoré už boli alebo sú vo vláde alebo majú silné regionálne centrá moci, tak tam sa kupujú nielen miesta na kandidátkach do volieb, ale aj služby všetkých možných mysliteľných druhov. Ale načo to vysvetľovať, veď každý Slovák to určite pozná. Pokiaľ však má z tohto článku vyplynúť, že treba voliť miliardárov, ktorí si založili stranu, tak ani z tohto obláčika nemusí zapršať. Pravdepodobne si tú stranu založili, aby mohli svoje podniky až budú vo vláde nacucať na európske a štátne dotácie, prispôsobiť si zákony, pošikanovať a odrovnať konkurenciu a viesť reklamy na svoje produkty za štátne peniaze atď. V podstate dokonalý návod neexistuje. Vždy si treba dať tú námahu a poctivo si naštudovať, čo sú tí ľudia na kandidátkach zač, aké majú životopisy, čo už v živote dokázali, a či je predpoklad, že budú pracovať pre nás a že budú schopní. Zato sa dá jednoznačne povedať, koho nevoliť. Určite nevoľte politikov s ukradnutými diplomovkami.