martinsvatko

Zem je (takmer) guľatá. Avšak keď stojíme na zemi, tak je to (takmer) nemožné spozorovať. Až keď vystúpime do veľkej výšky niekoľkých desiatok kilometrov, sme schopní ľudským okom rozpoznať najmiernejšie zakrivenie Zeme. Na zemi nám totiž chýba potrebný nadhľad, a to nás po státisíce rokov viedlo k mylnému záveru.

No a podobne je to so zmenou. Veľké historické zmeny väčšinou trvajú relatívne krátko v pomere k obdobiu, ktoré po nich nasleduje. Je to otázka len niekoľkých rokov. Ľudia, ktorí v období danej epochálnej zmeny žili a práve ju prežívali, väčšinou nemali ani tušenia, že sa nachádzajú uprostred epochálnej zmeny. Nemohli mať, pretože im k tomu chýbal potrebný nadhľad. Ten získali až po tom, čo zmena skončila, a ešte uplynul odvtedy dostatok času, aby bolo možné konštatovať, že naozaj nastala nová epocha, a že k starým časom sa už dejiny nikdy nevrátia.

Domnievam sa, že sa nachádzame uprostred práve takejto epochálnej zmeny. Posledných najmenej osemdesiat rokov existuje svet v pomerne nemennom a stabilnom usporiadaní, kde svetu dominoval geografický región dnes často označovaný pod pojmom Západ. Toto usporiadanie sa ešte umocnilo pádom Sovietskeho bloku. Postavenie Západu a mocenská dominancia Ameriky v ňom boli tak dominantné, až sme zabudli, že existuje aj iná časť sveta, vojny, hladomory, existenčná chudoba na masívnej úrovni…

Táto epocha už jednoducho trvá príliš dlho. Osemdesiat rokov, to sú štyri generácie. Pamätníci predchádzajúcej epochy už prakticky neexistujú, a ak aj áno, tak v nej zažili len svoje detstvo. Nemyslím si, že to je nejaké sporné vyhlásenie, keď poviem, že ľudstvo na Západe už zabudlo na to, ako sme sa k tejto epoche dostali, čo jej predchádzalo, a čo všetko museli naši predkovia podstúpiť, zažiť a obetovať, aby sme sa sem dostali. Nepamätáme si to už až do takej miery, že je zbytočné o tom vôbec učiť, alebo vzdelávať, pretože si to aj tak nikto nevie predstaviť. Učiť sa o tom na dejepise má rovnaký zmysel, ako učiť sa básničku na Hviezdoslavov Kubín. Žiadne dieťa aj tak nerozumie tomu, čo recituje.

Nakoľko teda nerozumieme rozdielu medzi touto epochou a predcházajúcou epochou, ktorá trvala, povedzme, tri storočia (v Európe), nie sme schopní ani postrehnúť znaky, že sa táto epocha končí. Ľudský život je na to príliš krátky. Chýba nám k tomu potrebný nadhľad, ako som uvádzal v úvode.

Napriek tomu skúsim aspoň námatkovo znaky, ktoré ja vnímam ako, povedzme, pre nedostatok lepších slov, alarmujúce (hoci ja osobne si skôr myslím, že už je na zvrat neskoro, a teda o alarme už nemá zmysel hovoriť). Tieto znaky sú všetky sekundárne, niečo ako nepriame dôkazy, ktoré ale vo svojej komplexnosti a súčinnosti poukazujú na mentálny stav Západnej civilizácie. No a tento mentálny stav už je tým primárnym dôvodom epochálnej zmeny. Poďme na to:

1. Krajina, ktorá sa v tejto epoche pýšila prezidentami ako JFK alebo Ronald Reagan sa dnes nevie rozhodnúť, či ponechať demokratický systém a právny štát, ktorý pestuje bezmála 250 rokov, alebo otestovať autokratickú alternatívu, s ktorou nemá tento kontinent žiadne skúsenosti.
2. Tá istá krajina sa nevie rozhodnúť, či má byť jej spojencom Ukrajina, Európa, Japonsko a Kórea, alebo Rusko, Čína, Irán a Severná Kórea.
3. Európa sa nevie rozhodnúť, či jej súčasná epocha stojí za 1 Euro mesačne na obyvateľa.
4. 90% obyvateľov Západu (súčet woke a anti-woke) považuje za väčšie priority LGBT, migráciu, potraty a presadenie si svojej pravdy, než otázku existencie štátnych hraníc, samostatnosti a zvrchovanosti a teda vôbec samotnej existencie svojho vlastného štátu

Ak vo vás tieto štyri body vyvolali pocit odmietania, nevôľu alebo okamžite vyprovakovali tie emócie, ktoré cítite, keď čitate nejaký článok od autora z „opačného“ politického spektra, tak sa domnievam, že to je dôsledok toho, že si už nepamätáte, ako to bývalo predtým. Dajme tomu 40 rokov dozadu. Som si absolútne istý, a tu nemám ani najmenšie zrnko pochybnosti, že 40 rokov dozadu, teda uprostred končiacej súčasnej epochy, neexistoval v Amerike (pre všetky relevantné účely prakticky) nikto, kto by na otázku „Rusko alebo Európa“ reagoval inak ako zdvihnutým obočím a otázkou „To má byť akože vtip?“ Tiež som presvedčený, že by nikto nespochybňoval amrádu, políciu alebo bezpečnostné zložky, už vôbec nikto by sa im nevysmieval a absolútne nikto by si netrúfol ani pomyslieť na to, že by verejne povedal, že len zbytočne žerú peniaze. To, že by nejaká osoba, o ktorej je verejne známe, že ju spravodajsky vyťažuje, financuje alebo dokonca kontroluje nepriateľská mocnosť, dostala akýkoľvek priestor v akomkoľvek médiu, nieto ešte kandidovať na akúkoľvek verejnú funkciu, je už čisté sci-fi.

Problém je, ako som písal, v nadhľade a v nedostatku časového odstupu. Naše vnímanie sveta sa za posledných niekoľko desaťročí fundamentálne zmenilo. Je to zmena naprosto dramatická, epochálna, je to zároveň zmena dokončená a kompletná. Tak kompletná, že už si ani nepamätáme, že k nej niekedy došlo. A detaily ako či sa pošle krajine napadnutej nepriateľskou mocnosťou 0.001% HDP vojenskej pomoci, alebo 0% HDP, sú len drobnou a nepodstatnou manitestáciou tejto omnoho väčšej epochálnej zmeny v našom myslení. Domnievam sa, že zotrvačnosť, cez ktorú stará epocha ešte navonok pretrváva, nemôže večne ignorovať epochálnu zmenu v myslení, ktorá už nastala. Tá zmena sa nakoniec prejaví, a otázka nie je či, ale kedy dojde k tomu (tradične) oneskorenému dejinnému zlomu. Možno to ešte nebude naša generácia, čo bude figurovať tučným písmom v učebniciach dejepisu, pretože z dejepisného hľadiska sa zmeny udejú až za nasledujúcej generácie (aj keď ja si myslím, že pravdepodobne už v tomto desaťročí). V každom prípade, zmena už je napísaná vo hviezdach a mimo učebníc môže za ňu práve naša generácia.